Démonko a ja...

Démonko

Je to jediné moje zlatíčko, ktoré by som nevymenila za nič na svete, a ktoré strašne ľúbim.

Keď som sa s ním zoznámila neboli sme ani jeden v najlepšom stave...On bol utýraný skoro až na smrť vtedy som si uvedomila ako môže ešte stáž na nohách ale som vďačná, že vydržal a ja som prežívala stratu najlepšieho kamaráta akého som kedy mala. Vždy mi bol oporou a pomohol mi v najhorších časoch, on mi ukázal jak mám prežiť v tomto svete sama. Keď som oňho prišla tak som myslela, že sa mi svet zrútil, nemala som chuť ani žiť. Vtedy som prvý krát začala rozmýšľať o tom že skončím zo svojim životom.

Ale niečo ma tu furt držalo, nevedela som čo to je, ale dúfala som, že je to niečo pekné.

Keď som išla jeden letný deň do jazdiarne kde som občas pomáhala, keď tam prišli deti do táboru, tak sa mi tam ani moc nechcelo. Nemala som náladu chodiť niekam keď ja som sama  nevedela čo chcem a nie ešte čo by som mala robiť s tými deťmi keď ja nemám chuť žiť (ešte by som im skazila prázdniny). Ale donútila som sa ísť ani newiem prečo ale išla som tam.

Keď som tam prišla bolo tam kopec detí, troška mi to zdvihlo náladu a bolo mi trochu lepšie  aj keď nie nadlho. Už bolo po všetko, všetky deti boli zapísané a už išli na svoje izby sa zoznámiť zo svojimi spolubývajúcimi,. A tak som si sadla na ohradu južne od jazdiarne. vždy tam bolo pokojne, kone sa odtiaľ na večer brávali preč, lebo bol blízko les a bolo tam riziko, že by ich ukradli, tak som tam bola úplne sama. Bolo to skvelé, bola som rada, že som sem nakoniec išla trochu mi to pomohlo dostať sa z mojej tragédie ale aj tak to strašne bolelo.

A vtedy sa niečo stalo. Do jazdiarne prišlo auto z prívesom. Začalo ma to zaujímať a tak som sa išla pozrieť. Keď som tam prišla tak akurát z prívesu vyviedli koňa. Keď som sa naňho pozrela vyzeral veľmi hrozne, v tej chvíli som si uvedomila, že ho utýrali skoro na smrť. Bola som prekvapená ako ešte môže stáť na nohách, chodiť a pozerať sa na mňa s tými jeho krásnymi očami  práve na mňa.

Pozerala som na jeho rany, mal ich zapálené a strašne mu krvácali. Bol to hrozný pohľad. Ešte horší bol, že nemal na sebe skoro nič, bol len kosť a koža. Dokázala som mu odpočítať všetky stavce, rebrá proste všetky kosti som mu videla. V tej chvíli som sa zamyslela prečo mu to niekto urobil. Určite keď bol zdravý tak musel byť veľmi nádherný a vznešený a niekto ho kruto bil a nedával mu jesť a zničil tú jeho krásu a chuť pre život behom okamihu.

Potom som si uvedomila o čom sa rozpráva Robo s tým vodičom, mali ho utratiť. To slovo som nikdy nemala rada a ani ho nemám rada. Pozrela som sa na neho a on sa zrazu kukol na mňa mal veľmi krásne oči videla som mu až do jeho krehkej duše. A v jeho veľkých očiach som zazrela iskričku nádeje, on chcel žiť, chcel druhú šancu na život na lepší život, ale oni ho chceli dať utratiť. A vtedy som urobila čo by som nikdy v živote nespravila, povedala som nahlas, že jeho neutratia. Zrazu všetci zmĺkli a pozreli na mňa. Pokračovala som a jediné s čím som si bola istá bolo t , že on musí žiť aj napriek tomu jak vyzerá. Začali odporovať, že z neho už nič nebude a nemali by sme ho trápiť, ale ja som si stála za svojím a nechcela som dovoliť aby ho utratili. A v tom momente som povedala Keď jeho utratia tak ja sa zabijem. To ich tak šokovalo, že ten vodič to všetko nechal na Roba a odišiel. Robo bol ešte dosť dlhých 10 minút mimo z toho čo som povedala ale nakoniec sa rozhodol. Nechal ho žiť ale nechal mi ho celého na starosť. Mal však jednu podmienku, musela som ho do roka dať dokopy aby sa dalo na ňom jazdiť. Nevedela som ako to dokážem, ale prijala som jeho podmienku. Odviedla som ho do stajne, ledva chodil, ale v jeho očiach som videla novú nádej. Na druhý deň som prišla za ním skoro ráno. Začala som mu čistiť rany s pomocou veterinára. Nasledujúce dni som mu dávala tri krát denne žrať, čistila som mu rany aby sa zbavil zápalu a aby sa mi zahojili, chodila som s ním na krátke prechádzky aby spoznal okolie, v ktorom žije a aby nabral novú silu a väčšinu dňa som s ním trávila v ohrade kde on sa pásol a ja som si čítala knihu, ale boli sme spolu. Čím viac sa medzi nami prehlbovalo puto. V jeden deň keď sme ako obyčajne boli na pastvine prišiel ku mne a ľahol si, hlavu si položil na moje brucho a kľudne odpočíval. V tom momente som si uvedomila, že aká som rada, že ho mám, ale uvedomovala som si, že mi dal novú nádej na život, nový zmysel života. Jednoducho mi pomohol postaviť sa na nohy a ísť ďalej v živote a zabudnúť na minulosť presne ako to urobil on. Keď prišiel k nám a ja som sa postavila na jeho stranu a tým som mu dala novú nádej.

Po pol roku ako som sa oňho starala som si po prvý krát všimla, že sa zmenil. Začal krásne priberať na váhe a videla som akú má úžasnú postavu, rástla mu nová  hriva, ktorá bola veľmi krásne kučeravá. Začal mať vznešený postoj a už ľúbil cválať po pastvine. Bola som nesmierne šťastná , lebo sa mu vracali sili a chuť do života.

Nikdy pred tým som nebola taká šťastná ako keď som ho videla ako cvála splašene po pastvine.

Keď prišla zima nechcela som s ním moc chodiť von, lebo som sa bála, že prechladne.

Ale on bol presne ako ja, veľmi tvrdohlavý. Stále ma ťahal von a tak nakoniec som s ním išla šantil sa v snehu ako nejaké žriebätko. Bolo ho krásne vidieť takého šťastného aj napriek tomu čo si musel prežiť. Na konci zimy bol prekrásny, už mu neboli vidieť žiadne kosti ani známky týrania. Bol ako iný kôň a veľmi rád sa predvádzal.

Mal krásny klus aj by som ho hneď dala na drezúru keby sa už mohlo na ňom jazdiť.

Ani som nevedela či sa bude dať ale ešte bolo skoro. Určite by nezvládol ma niesť a tak som len dúfala, že raz sa toho dočkám.

Keď prišlo jaro tak som ho začala trénovať. Učila som ho zvyknúť si na uzdu, na sedlo a podobné veci. Učila som ho základy aby sa dalo na ňom jazdiť aj keď som mala malú nádej, že bude dať. Ale nechcela som si to priznať, lebo som vedela, že to znamená On musí ísť preč! A tak som v sebe živila malú nádej, že raz ma pustí na jeho chrbát a dovolí mi na ňom jazdiť.

Keď som ho už naučila všetko čo mal vedieť tak som chcela vyskúšať či mi dovolí na ňom jazdiť. Ale stalo sa to čo som aj čakala. Splašil sa a vôbec ma nechcel pustiť do sedla. Vedela som čo to znamená. Keď ho neprinútim aby ma pustil tak ho dajú utratiť. A ja stratím toho čo mi dal nový smer v živote a dal mi nádej. To som nesmela dopustiť. Nasledujúce týždne som sa ho pokúšala presvedčiť, ale nič nezabralo. Tak som to vzdala. Chodila som s ním na prechádzky po prírode a a pripravovala som sa s ním na to čo nás čaká obi dvoch. Jeho smrť a mňa život bez toho, ktorý mi prirástol k srdcu. Už teraz som si nevedela predstaviť život bez neho, boli sme ako keby spútaný.

V deň kedy ubehol rok od kedy som sa zoznámila z Démonom mala som Robovi ukázať či sa dá na ňom jazdiť. Dopadlo to tak ako som aj myslela. Nedalo sa na ňom jazdiť. A tak to už bolo jasné volala veterinára aby ho utratil. Ešte som ho posledný krát presvedčila aby mi dovolil s ním poslednú prechádzku a aby som sa s ním mohla rozlúčiť. Aj keď som mala vykĺbený členok a robilo mi problém prechádzať sa po lúkach aj tak som išla, potláčala som tu bolesť, lebo to bola posledná prechádzka s ním.

Zrazu sa mi ozval mobil a tak som to zdvihla. Volala mi Dominika, že Ginger sa konečne narodilo žriebätko bola som taká šťastná a chcela som hneď bežať za ním ale nemohla som mala som vykĺbený členok tak utekať som nemohla a keby som sa hneď teraz vrátila tak by utratili Démona.

A nevedela som čo mám robiť. V tej chvíli ako som ja rozmýšľala ako to vyriešim tak on spravil niečo čo sa dala vysvetliť ako zázrak. On si zrazu kľakol a ukázal mi hlavou, že si mám vysadnúť na jeho chrbát. Urobila som to ani som o tom nerozmýšľala. V plnom trysku som bežal rovno do stajne a rovno k Ginger. Keď ho uvidel Robo a keď videl mňa ako na ňom jazdím hneď zmenil názor. Mohol so mnou ostať a nemuseli ho utratiť. Bola som dvojnásobne šťastná. Z toho, že neprídem o démona a j z mladého prírastku.

Od vtedy sa všetko zmenilo, ja som mala Démona a on mal zase mňa. Boli sme tu jeden pre druhého. Teraz za ním chodím každý deň. Je šťastný keď sa smejem, a stojí pri mne keď mi je najhoršie. Jemu môžem povedať hocičo a viem, že nikdy sa mi neotočí chrbtom.

Už je to 7 rokov od vtedy čo som sa prvý krát stretla s Démonom a nikdy som ani nepomyslela ho nahradiť iným koňom. My dvaja sme si boli súdený a tak to aj ostane. Zostane spolu až do konca, lebo my dvaja patríme k sebe. Nikto mi ho nikdy nenahradí.

Ďakujem za to, že ho mám.

A čo s toho vyplýva????

Že aj keď niekedy sa cítime úplne zle tak dokáže pomôcť aj niekomu inému a pri tom pomôže aj sám sebe.